3. Kapitola - Rokville

4. července 2011 v 19:47 | Ninka |  Bolesť núti ľudí meniť sa...
Tak a opäť ďalšia kapitola. Tentokrát trochu oddychová pred ďalšou akciou. Hermiona sa rozhodne jeden deň prežiť tak, akoby sa nikdy nič nestalo, ako obyčajná čarodejnica. Vráti sa na obľúbené miesta a trochu si zaspomína...ale v tom by bol čert, ak by sa niečo nepokazilo.
Plus, rozmýšľam, že sem dám ďalšiu poviedku, aj keď táto sa mi práve ľahšie píše a má prednosť...


O pár dní, ráno sa Hermiona zobudila na prvé jemné zavibrovanie budíka. Poslednú dobu mala naozaj ľahký spánok. Nechcelo sa jej klamať samu seba a predstierať, že spí ďalej, aj tak by sa jej to nepodarilo kvôli tým hrozným vtákom, z ktorých sa jej každé ráno dvíha adrenalín.

Mechanicky sa vybrala do kúpeľne kvôli rannej hygiene, kuchyne pre raňajky a do skrine pre muklovské oblečenie - čierne úzke rifle, hnedé tielko a hnedé converse. Nič farebnejšie ju neupútalo a úprimne, tmavá jej dnes vyhovovala. Ľavú ruku si starostlivo obviazala obväzom tak, aby jej zo Znamenia nebolo vidno ani kúsok. Zvykla si hovoriť, že má narazené zápästie - dlhé plášte, tričká a mikiny v lete naozaj nezvládne. Na Znamenie sa snažila nedívať ani doma, ale niekedy to jednoducho nešlo, celé to "tetovanie" ju hypnotizovalo. Nerada si však pripomínala ten večer a dôvod, prečo to celé robí. Využívala voľno, pokiaľ nejaké mala. S úlohou začne, až keď ju Voldemort povolá...na to myslela ešte zriedkavejšie a naozaj nerada. Urobila niekoľko naučených pohybov prútikom a vlasy sa stali ako-tak poddajnými. Keď sa videla v zrkadle, mohla jej prikývnuť. Horšie to už nebude.

Schmatla z chodby športovú kabelku a kľúče, a vybehla z dverí rodičovského domu. Po smrti rodičov bola rada, že Smrťožrúti nezničili aspoň dom, inak by teraz bola rovnako zúfalá, ale na ulici. Teraz bolo dobre, že to Smrťožrúti vedia, aspoň ju budú mať stále na očiach a nebudú ju podozrievať z niečoho pre nich nepríjemného.

Už celé dni nevystrčila z domu ani nos a minulú noc sa jednoducho zaťala, že nech sa bude dnes cítiť akokoľvek mizerne, von pôjde. Počas chôdze sa premiestnila do nenápadnej uličky blízko pri Deravom Kotlíku. Ak nechce vyvolať pozornosť, musí sa správať tak, ako pred tým. Nákupy jej určite neuškodia, možno jej dokonca aj zlepšia náladu, tak ako v minulosti. Aj keď vtedy nakupovala väčšinou s rodičmi, alebo s Harrym a Ronom...

V Šikmej uličke sa najprv zastavila u madam Malkinovej objednať si nový čarodejnícky habit na mieru a potom sa vybrala do Gringott banky. Ak boli doteraz starí škriatkovia nepríjemní, teraz to bolo priam neznesiteľné. Naozaj si vydýchla, keď odtiaľ konečne odišla. Peniaze si bezpečne schovala v kabelke a vykročila smerom k malým obchodom - u Sluga a Jiggersa nakúpila prísady do rôznych elixírov, prevažne hojivých, u Flourisa a Botha nejaké užitočné knihy o pokročilej mágii, zastavila sa aj po nový kotlík, pergameny a brká. Weasleyovskému obchodu sa radšej oblúkom vyhla a namierila si to na jeden z jej najobľúbenejších obrovských zmrzlinových pohárov.

Boli len necelé tri hodiny, keď vyšla z čarodejníckej časti Londýna ovešaná taškami. Chcela sa ešte zastaviť v Rokville, čiže hneď nato, ako sa premiestnila domov, zložila nákupy a naobedovala sa, opäť ju pohltil ten pocit zvierania vnútorností a o pár chvíľ už stála pri plote neďaleko Škriekajúcej Búdy. Zas ju ovládol ten skľúčujúci pocit, keď si spomenula na zimu počas tretieho ročníka, kedy sa tu ona, Ron a Harry tak zabávali na účet Malfoya, Crabba a Goyla. Smutne sa pousmiala a vykročila k Medovým Labkám. Nie, na dnes ešte nemala dosť sladkého, musela k tomu pridať aj najlepšiu čokoládu, akú počas svojho života jedla. Celou cestou sa dívala na neďaleký Rokfortský hrad. Tak jej tá budova chýbala, šesť rokov to bol jej domov a teraz tam chodila potajomky, aby ju nevidel žiaden z "profesorov" a trhalo jej srdce, keď videla tie vystrašené pohľady rôznych študentov po chodbách. Vždy sa musela utešovať tým, že to už nie je ten jej Rokfort, najbezpečnejšie miesto na zemi. To skončilo v momente, ako umrel Dumbledore a pokračovalo smrťou Snapea.

Opäť prešla všetko obchody, ale už skôr len kvôli zvedavosti. Celý čas sa trošičku usmievala a spomínala na všetko, čo tu s chalanmi povyvádzali. Nohy ju akoby samé od seba zaviedli do krčmy U Troch Metiel. Bolo tam plno, asi kvôli príjemnému chládku a Hermiona si vybrala miesto pri bare, čo najviac pri stene. Nepoznala skoro nikoho, o väčšine vedela len, že sú z ministerstva alebo z nemocnice svätého Munga.

Pohľadom vyhľadala Rosmertu, ktorá sa práve ponáhľala k baru obslúžiť niekoľkých prichodiacich zákazníkov, a naširoko sa na ňu usmiala. Tá keď ju uvidela, prekvapene pootvorila ústa a ihneď zabudla na ostatných.

"Danny!" zakričala niekam, pohľadom stále upretým na Hermionu. Mladý chlapec vyšiel z dverí zozadu a ihneď sa pustil do obsluhovania. Rosmerta vykročila smerom k dievčaťu.

"Hermiona! Pre Merlina, si to naozaj ty?" zreničky sa jej striedavo rozširovali a zužovali kým si ju prezerala. Hermiona sa potichu zachichotala a prikývla.

"Áno Rosmerta, som to ja. Ako sa vám darí?" jej zmätenie jej predsa len trochu zlepšilo náladu.

"Hermiona, nemala by si tu byť, čo ak ťa nájdu?!" Vystrašene sa začala obzerať okolo seba. Dievča oproti nej len pokrútilo hlavou a pousmialo sa.

"Nenájdu, a aj keby, nič mi neurobia. Verte mi." Upokojovala ju. "Môžem dostať jedno ďatelinové pivo prosím?"

"Jasné," pred staršou ženou sa objavila ohnivá whiskey a pred mladšou pivo. "Ako vieš, že ti neublížia? Myslím, že ťa dosť...aktívne hľadajú."

"Nie, nehľadajú, myslím, že vedia, kde som. Ale hovorte vy, ako sa máte? Čo sa stalo s Rokville kým som tu nebola?" vyzvedala. Rosmerta sa snažila trochu uvoľniť.

"Nič zaujímavé. Pripadá mi to tu ako za čias úteku Siriusa Blacka - všade samí Dementori, po nociach opíjajúci sa Smrťožrúti...niekedy sa mi z tých ich rečí dvíha žalúdok."

"Nechcela by som to zažiť," prikývla Hermiona. V duchu však vedela, že sa tomu určite v najbližšej dobe nevyhne. Bude sa musieť správať rovnako.

"Zlatá moja, príď ešte niekedy. Musím ísť. Opatruj sa," rýchlo sa s ňou rozlúčila milým pohľadom a stisnutím ruky a už aj trielila do zadnej časti krčmy, aby rozhodla bitku.

Hermiona chvíľu sedela sama a musela sa zamyslieť nad Rosieninými slovami. Asi sa musia správať naozaj hrozne...ale čo ju znepokojuje viac, čo ak budú chcieť, aby s nimi sem šla aj ona? Preboha, ak niekto zistí, čo robí, nechce ani pomyslieť na následky. A to pred pár dňami bola naozajstná hrdinka, keď sa pre toto rozhodla. Ale neľutuje, urobila by to zas.

"Hermiona? Musíš odísť, môžu ťa nájsť!" ozval sa vedľa nej naliehavý hlas a ona mierne podskočila. Vážne sa zadívala do tváre vysokého plavovlasého chlapa.

"Poznám vás?" nezaujato nadvihla obočie ako to často robieval Snape.

"To som ja, Neville! Všehodžús," vysvetlil jej v skratke. Hermiona sa na neho stále neveriacky dívala a tak s povzdychom pokračoval. "Hneď po vojne ma prenasledovali, tak som sa niekde zašil a vyrobil elixír aby som sa mohol slobodne pohybovať. Veríš mi? Prosím," v tú chvíľu sa na ňu zadíval tak Nevillovsky, že sa jednoducho nemohla neuškrnúť a prikývnuť.

"Snape by bol na teba hrdý," neodpustila si. Cítila, ako sa striasol.

"Toho mi radšej ani nespomínaj, vieš, že som ho nikdy nemal rád. Ale k veci," naklonil sa k nej. "Nemala by si tu byť. Práve som videl dvoch Smrťožrútov a ak sem prídu..."

"Neville, prestaň, práve som mala rovnaký rozhovor s Rosmertou. Nič mi neurobia a ver mi aj ty. Čo máš nové?" opýtala sa vcelku nenútene. Pobavil ju jeho zmätený pohľad.

"Hermiona, neviem, čo tým myslíš, ale dúfam, že máš pravdu," prudko sa otočil ku dverám, keď sa rozrazili, nebol v nich však nikto zaujímavý. "V Ráde sa snažíme chrániť potenciálne obete a pomaly vymýšľame plán na zničenie čo najviac Smrťožrútov y neskôr možno aj Veď-Vieš-Koho. Vieš, možno keď sa nebude mať o koho oprieť, urobí v niečom chybu a tam budeme my."

"Neville," Hermiona sa milo usmiala nad jeho úvahou. "Nebudeme si klamať, Voldemort je najmocnejší čarodejník planéty a to, že nemá poskokov ho veľmi nezastaví. Ale skúsiť to môžete."

"Prečo sa niekedy nezastavíš a nepomôžeš nám? Viacerým chýbaš," rýchlo zmenil tému.

"Niekedy prídem, sľubujem. Len rád už nie je pre mňa to...najdôležitejšie," smutne si vzdychla. Neville prikývol na znak, že chápe. Aj jemu chýbali tí členovia, ktorí vojnu neprežili.

"Čo sa ti vlastne stalo?" ukázal na jej obviazané zápästie. Hermiona ruku automaticky stiahla zo stola. "Urobili to oni, že?" strachoval sa ďalej.

Chvíľu nevedela odpovedať. Ani nevedel, akú pravdu mal, ako veľmi to pod obväzom bolo späté so Smrťožrútmi. Naozaj mu nechcela klamať, vždy to bolo pre ňu ťažké, ale vedela, že musí hrať Ďalej svoju rolu. Bála sa budúcnosti, veď už len tento začiatok bol ťažký.

"Vlastne nie. Narazila som si zápästie keď..." šla mu vyrozprávať pred zrkadlom naučenú historku, keď sa stalo priveľa vecí naraz.

Dvere krčmy s rachotom vybuchli a do vnútra vkročilo asi pol tucta osôb v čiernych smrťožtútskych plášťoch s maskami v jednej a pripraveným prútikom v druhej ruke. Väčšina zákazníkov vyskočila zo stoličiek a pripravovalo sa na boj, ibaže oni Smrťožrútov nezaujímali. Niekoľkých odzbrojili, to je pravda, ale neútočili. Zdalo sa, že niekoho hľadajú.

Neville sa takisto postavil, ale prútik zvieral len vo vrecku plášťa. Stál tak, aby bola Hermiona za ním, snažil sa ju chrániť. Bola v rohu, nemohli ju vidieť hneď po vstupe.

V momente, ako do miestnosti niekto vošiel, Hermiona tlmene vykríkla od bolesti a rýchlo sa chytila za ľavé zápästie. Ak by nesedela, určite by sa jej urobilo zle a začala by panikáriť. Vedela, že sa rýchlo musí premiestniť, ale Neville sa jej dotýkal a tým pádom by sa premiestnila s ním. To nemohla dopustiť.

"Neville, vypadni kým môžeš," čo najpokojnejšie mu šepla do ucha. Tušila, že Smrťožrúti hľadajú ju.

"Nie, len buď ticho a..." skôr, ako dopovedal, zasiahlo ho červené svetlo a on odpadol. Hermiona sa trochu vystrašene zadívala na neznámeho, možno len o pár rokov staršieho chlapa pred ňou a vedela, čo ju čaká. Mal to v očiach. Bolesť v ruke stále neprestávala a zdalo sa jej, že nie je jediná, ktorej pravá ruka neustále smeruje k ľavej.

Druhý Smrťožrút k nej prišiel bližšie a skôr, ako stihla zistiť, o čo ide, opäť sa jej zmocnil ten nepríjemný pocit spätý s premiestňovaním.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Janka Janka | 8. července 2011 v 23:22 | Reagovat

Tak tohle vypadá na opravdu slibnou povídku. Děj je zajímavý a neokoukaný. Už teď se moc těším až přidáš pokráčko. :-)

2 eliza eliza | 11. července 2011 v 12:21 | Reagovat

:) nádherna povídka moc se povedlo

3 Olga Olga | 11. července 2011 v 12:21 | Reagovat

velmi povedená kapitolka

4 anetka anetka | 11. července 2011 v 12:25 | Reagovat

:) začina to slibně

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama