5. Kapitola - Ty ma sleduješ?!

19. července 2011 v 18:47 | Ninka |  Bolesť núti ľudí meniť sa...
Po týždni sa konečne dozviete, ako pokračoval Hermionin život po akcii. Z nejakého masochistického dôvodu sa rozhodne ísť na ústredie, aby sa informovala o udalostiach. To, čo sa dozvie ju zabolí, ale nesmie sa prezradiť. Ešte nie. Objaví sa aj Draco a pomaly sa z neho stane aj jedna z dôležitejších postáv :)


Keď sa opäť všetci objavili vo vstupnej hale Malfoy Manor, Hermiona už v očiach slzy nemala. Sľubovala im, že sa dostanú na povrch neskôr, keď bude po všetkom.

V tichosti sa opäť vybrali tam, kam pred hodinou a pol. Nemohla uveriť, koľko sa toho za taký krátky čas stalo. Strhla sa, keď si všimla, že všetci už kľačia na zemi, len ona stojí a díva sa niekam do blba. Jej oči sa stretli s Voldemortovými a skôr, než stihol niečo povedať, prudkým pohybom sa poklonila.

"Vidím, že ťa smrtiace zaklínadlo trochu zasiahlo, že Grangerová?" nenávidela jeho slizký hlas viac, než samú seba. A to bol momentálne riadny výkon. Zmohla sa len na krátke prikývnutie neodtŕhajúc svoj zrak od zeme.

"Niežeby som vám neveril, moji drahí, ale," postavil sa zo svojho kresla. "prezriem si vaše myšlienky, len pre istotu." Postupne prechádzal okolo každého jedného. Hermiona sa konečne odvážila zdvihnúť zrak a všimla si, že všetci sa pri tom tvária buď nesmierne kyslo, alebo strácajú rovnováhu, či zatvárajú oči. Vniknutie do myšlienok nebolo naozaj nič príjemné.

Keď prešiel k Luciusovi a díval sa na jeho spomienky, veselo sa zasmial. Hermiona dúfala, že nejde o tie jej slzy. Nepotrebovala ukázať svoju slabú stránku, nie v tejto chvíli.

"Múdry plán Grangerová. Chrániš niekdajších priateľov," prehovoril keď stál pred ňou.

"Nesmú vedieť, kto ich zradil. Potrebujem informácie, ktoré dávajú len členom rádu," hovorila ticho a pomaly sa mu zadívala do červených očí. Využil to a vtrel sa do jej myšlienok a spomienok. Dovolila mu pozrieť sa na všetko, za dnešnú noc nemala čo skrývať. Ani raz neuhla pohľadom, mala dobrý tréning.

"Choďte. Všetci. Som dnes spokojný," povedal ticho, keď s Hermionou skončil. Mala však poriadne zimomriavky, ešte stále z nej nespúšťal zrak. Akoby študoval jej reč tela, čakal, kým sa uvoľní alebo pomýli...nedočkal sa. Odišla.

"Draco? Viem, že si v hale, poď sem," bolo to posledné, čo od neho túto noc počula.

Nasledujúce ráno bolo pre Hermionu naozaj ťažkým. Bolela u každá kosť v tele, až sa bála pohnúť. Po príchode domov chcela plakať, kričať, trhať a biť, ibaže nemala ani slzy, ani hlas ani silu. Oblečená sa schúlila do klbka do obývačky pred horiaci krb a nestihla ani zaregistrovať, kedy, ale zaspala spánkom spravodlivým. Bezsenným. Práve za to bola práve najvďačnejšia.

Nespala dlho - keď otvorila oči práve svitalo. Nebolo to pre ňu typické, ale bála sa opäť zaspať v pohodlnej posteli. Po raňajkách sa zadívala z okna na upršanú ulicu a rozmýšľala, čo s dňom. Rozhodne nemienila sedieť v kuchyni, napchávať sa všetkým, čo jej príde pod ruku a hlavne nechcela byť sama so svojimi myšlienkami. Odmietala si v hlave zas a zas premietať zelené záblesky a zdesenú tvár malej Kim...

Nechala nedopitú kávu kávou a rýchlo vybehla z domu. Je jedno, kam pôjde, hlavne nemôže ostať sama. Ulicou sa ozvalo tiché puknutie a bola preč.

Stála v parku pred Grimmauldovým námestím a pozorovala, ako sa dom číslo dvanásť zjavuje z ničoho. Za tie roky si na to zvykla a nepripadalo jej to také magické, ako na začiatku. Zastala pri dverách a po pár povzbudzujúcich nádychoch sa rozhodla aj zaklopať. Pokúsila sa o čo najnenútenejší úsmev a po chvíli, keď sa dvere otvorili ním obdarovala Molly Weasleyovú.

"Zlatko! Som rada, že si v poriadku. Poď, poď dnu," rýchlo ju vtiahla za ruku a zavrela dvere. Hermiona vo vnútri začala panikáriť - čo ak pánovi Weasleymu, Kingsleymu a Slughornovi poriadne neupravila pamäť a všetko si pamätajú? Alebo čo ak jej to vyšlo a bude musieť predstierať, že o ničom nevie? Čo je horšie? V duchu si poriadne šťavnato zanadávala, že na niečo také nemyslela skôr, ako sem prišla. Pôvodne sa chcela len s niekým obyčajne porozprávať, akoby nikde žiadne problémy neboli, jednoducho si sadnúť s Ginny a zahrať si napríklad aj čarodejnícke šachy, ktoré z duše neznášala.

"Prečo by som nemala byť v poriadku?" zamračila sa, ako horlivo uvažovala.

"Neville sa tu včera zatavil, vravel, že ťa vzali Smrťožrúti," ustarostene si ju premerala. Hermiona sa v duchu capla po čele. Ako na toto mohla zabudnúť?!

"Áno, chceli, ale ten, čo ma uniesol bol dosť neopatrný, po premiestnení som ho odzbrojila a skôr, ako sa stihli spamätať som ušla," klamala až sa hory zelenali. Pani pred ňou prikyvovala, ale stále vyzerala zamyslene.

"Stalo sa niečo, pani Weasleyová?" znela naozaj vystrašene. Bohvie, o sa mohlo stať po tom, ako Smrťožrúti odišli. Ako odišla ona.

"Artur mal včera službu, hliadkoval a napadli ho Smrťožrúti. Má ľahký otras mozgu, nič vážne, keď ho omráčili, udrel sa o roh stola," v kuchyni sedela Ginny a potichu lúštila muklovskú krížovku. Molly jej tento rok nedovolila nastúpiť do Rokfortu a nech je jej dcéra akokoľvek tvrdohlavá, neodporovala jej. Väčšina jej priateľov tam už nechodí a nie je natoľko hlúpa, aby dennodenne dobrovoľne čelila bande Smrťožrútov, ktorí sa nazývali profesori. Taktiež sa ešte nezmierila so smrťou jej životnej lásky a dvoch bratov. Hermiona ju v tomto plne chápala, sama sa cítila rovnako...ibaže rozhodla sa pre iný život ako ona. Nechcela si ani predstaviť ako by sa všetci tvárili, ak by sa dozvedeli pravdu. Pozdravila jej, objali sa a Hermiona si sadla vedľa nej.

"Smrťožrúti? Ako sa dostali cez ochranné kúzla?" snažila sa znieť zmätene a na jej prekvapenie jej to naozaj išlo. Nikdy nebola dobrou klamárkou...to bolo však za iných okolností. V zapätí sa snažila potlačiť zdesenie nad tým, že zranenie pánovi Weasleymu spôsobila ona sama. Hermiona, načo si sem liezla?!

"Nikto netuší," zamiešal sa do konverzácie jej hlavný hrdina.

"Čo sa vlastne stalo?" prehovorila Ginny. Nastal moment pravdy.

"Určite mi niečo urobili s pamäťou, niektoré detaily sú zahmlené," nahlas uvažoval a všetci sa na neho ďalej s napätím pozerali. "Strážil som dom, a zrazu som si všimol nejaké zranené dievča za ochrannou stenou. To bola Smrťožrútka, ibaže vtedy som to nevedel...musela ostatných vpustiť dnu. Vlastne ani neviem ako, celý čas som ju mal na očiach. Bola mladá, nepoznal som ju. Viac vám nepoviem," smutne pokrčil plecami a oprel si hlavu o stenu.

"A ostatný strážcovia?" vyhŕkla Hermiona.

"Rovnako. Slughorn zišiel dole na rámus, čo som robil a Kingsley ma videl prichádzať s dievčaťom, tak sa z lesa vrátil," Hermione padol zo srdca obrovský kameň. Zároveň sa za to neznášala. Jedna, aj keď malá časť seba chcela pravdu vykričať do sveta.

"Mali by ste byť opatrní. Ak sa im podarilo prejsť cez ochranu raz, nebudú mať problém opäť," bola posledná veta pani Weasleyovej na túto tému.

"Hermiona, presne o týždeň je porada Rádu, radi by sme ťa opäť videli," šepla jej Ginny s malým úsmevom, ktorý jej bledej tvári dodal o niečo viac života.

"Prídem. Dávajte si zatiaľ na seba pozor," postavila sa na odchod. Vedela, že sú všetci v poriadku a aj keď ju ešte nikdy v živote nehrýzlo svedomie tak ako dnes pri pohľade na pána Weasleyho, opäť si pripomenula, prečo a pre koho to všetko robí. Smutne sa pousmiala.

"Naozaj neostaneš? Je tu veľa voľných izieb, určite..." začala pani Weasleyová, keď ju Hermiona prerušila dvihnutím ruky.

"Už sme sa na túto tému rozprávali Molly. Viete, že po mne idú, nechcem vás ohroziť," pokrčila plecami. Hneď potom, ako Harry zomrel a našiel sa list s jeho posledným želaním, aby dom dostali Weasleyovci, aby boli vo väčšom bezpečí sa všetci pokúšali presvedčiť Hermionu, aby ostala s nimi. Ona sa však nedala, už vtedy sa v jej hlave rodili začiatky plánu, ktorý navždy zmenil jej život. Ani jeden z nich to však nevzdal.

"Dobré ránko," kým sa zaoberala svojimi myšlienkami do kuchyne vošiel George. "Odchádzaš? Škoda," usmial sa na Hermionu a s roztiahnutými rukami k nej prešiel pár krokov. S úsmevom k nemu tiež pristúpila a objala. Tí dvaja sa po vojne skamarátili viac, ako za posledných sedem rokov, čo sa poznajú.

"Nenechaj tých slabochov, aby ťa stiahli so sebou do pekla," šepol jej do ucha. Na chvíľu zamrzla - čo to má znamenať? Čo vie? Odkiaľ? Trochu sa od neho odtiahla a s mierne rozšírenými zreničkami sa mu zadívala do očí. George sa len usmial a žmurkol na ňu. Viac z neho nedostane.

"Dovidenia. O týždeň prídem," bez toho, aby sa obzrela, vyšla z dverí.

Bola priveľmi zaneprázdnená svojimi myšlienkami na to, čo povedal George, čiže si nemohla všimnúť postavu v čiernom v parku, ktorá sa na ňu uprene dívala. Necítila sa práve na premiestňovanie a aj keď bývala odtiaľto príliš ďaleko, rozhodla sa aspoň trochu prejsť po okolí. ešte nikdy si na to nenašla čas. Strhla si z ruky obväzy, v ktorých jej bolo horúco, neďaleko si v stánku kúpila niečo pod zub a vykročila.

Uvažovala o tom, či by bol George schopný jej tajomstvo vyzradiť, ak ho, samozrejme, pozná. Čo by to pre ňu znamenalo? Postavili by sa jej priatelia proti nej? Dokázali by ju poslať do Azkabanu...alebo zabiť? Nie, žila by, Rád nepoužíval zakázané kliatby. Alebo by jej uverili, že to robí pre dobro? Že chce získať informácie od Smrťožrútov, docieliť, aby jej Temný pán začal veriť a ochrániť tých, ktorí by inak nemali šancu na prežitie?

Prudko zastavila v strede ulice. Ľudia, čo šli za ňou sa zmohli na nadávky lebo len škaredý pohľad. Keď si konečne začala uvedomovať okolie, začala sa cítiť nepríjemne. Nie preto, lebo bola v neznámej časti mesta, ale preto, že cítila na svojom chrbte niekoho oči. Táto schopnosť sa u nej objavila počas skrývania sa po rôznych miestach s Harrym a Ronom. Prešla na kraj chodníka, k ceste a oprela sa o pouličnú lampu. Celkom mimovoľne jej ruka skĺzla ku vrecku, kde skrývala prútik.

Ľudia nevyzerali podozrivo - chodníky boli plné muklov náhliacich sa do práce alebo za inými povinnosťami, detí prezerajúcich si výklady a nervóznych alebo rozprávajúcich sa mamičiek. Nikoho známeho alebo aspoň trochu čudného nespozorovala - samozrejme tu bola aj možnosť, že sa čarodejník dokázal perfektne obliecť do muklovského oblečenia a chovať sa ako jeden z nich. Ibaže to jej trochu nedávalo zmysel, ak ju už niekto sleduje, určite je to Smrťožrút, aby dohliadol n to, či je Temnému pánovi verná, alebo zrádza. S touto skutočnosťou sa už zžila, ale nikdy si nikoho nevšimla. Ani vtedy, keď bola na nákupoch...včera.

Pokrútila nad sebou hlavou. Malo by jej to byť vlastne jedno nie? Hlavné bolo, aby na seba neupozorňovala a nevyzradila tajomstvo. Prešla na druhú stranu chodníka, k mestskému parku s tým, že si oddýchne od myšlienok na tráve pod jedným z niekoľkých stromov. Sadla si, tašku zhodila z pleca vedľa seba a s úsmevom sa pozerala na asi jeden a polročné dieťa, ako neistým krokom chodí po deke okolo sestry a mamy. Vyzula si balerínky - rada chodila po tráve bosá. Ľahla si, hlavu položila na tašku a zavrela oči. Takýto relax potrebovala ako soľ.

Prešlo niekoľko desiatok minút a aj keď si to nechcela priznať, stále mala ten pocit, akoby ju niekto sledoval. Bol už síce slabší, ale bol tam. Otvorila oči, pomaly, aby si zvykli na svetlo, sadla si a rozhliadla sa okolo. Veľa sa toho nezmenilo, dieťatko už teraz sedelo a hralo sa s nejakou guličkou, prišlo niekoľko ľudí so psami a o kmene stromov sa opieralo niekoľko ľudí, zväčša párov.

Odrazu akoby jej niekto veľkou silou buchol do chrbta a ona stratila dych. Pri jednom zo stromov sedel chlapec, lakte položené na pokrčených kolenách, oblečený v dlhých čiernych nohaviciach, bielej košeli a slušných topánkach. To, čo Hermionu však úplne zarazilo bolo tetovanie na ľavej ruke. Aj keď mu nevidela do tváre, lebo sa díval na opačnú stranu, okamžite spoznala, kto to je.

Prudko sa postavila, schmatla tašku a postavila sa vedľa neho.

"Malfoy, ty ma sleduješ?!" prehovorila ticho. Draco sa strhol, zjavne bol duchom neprítomný a naozaj rýchlo sa postavil.

"Nerobí mi to o nič väčšiu radosť ako tebe Grangerová," pousmial sa jedným z tých jeho nafúkaných úsmevov. Hermiona prekrútila očami.

"Daj si pohov, na nič neprídeš. Pán ťa asi naozaj nepotrebuje ak ťa poveril takouto bezvýznamnou úlohou," všetko v nej vrelo. Toto sa jej ani najmenej nepáčila. Nechcela mať Malfoya za zadkom všade, kde sa pohne.

"Aspoň mám istotu, že mi verí," odpovedal s ľadovým pokojom.

"Uľahčím ti prácu - idem domov, dám si ľadovú sprchu a asi sa pôjdem poriadne vyspať. Alebo si kúpim pizzu...nevzdialim sa z domu ani na krok, spokojný? Dúfam, že toto nebude trvať dlho, alebo ťa niekto po čase vymení, nechcem ťa mať stále pred očami," vrčala na neho. Trpezlivosť ju už prechádzala keď sa na jeho tvári stále objavoval úsmev. Pokrútila nad ním hlavou a bez toho, aby si ho viditeľne všímala sa vybrala domov splniť presne to, čo mu pred chvíľou povedala. S ním v pätách. Bude si musieť zvykať.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama