6. Kapitola - Priznanie

26. července 2011 v 0:43 | Ninka |  Bolesť núti ľudí meniť sa...
Dozvieme sa niečo viac o Hermioninom živote mimo Rádu a Smrťožrútov. Zároveň vás možno prekvapí, možno nie, jej rozhodnutie o ďalšom pôsobení v Ráde. Jedna z tých dlhších kapitol :)


Prešiel ďalší týždeň jednotvárnosti a Hermiona sa na Znamenie už zabudla dívať s nedôverou a obavami. Už týždeň nepálilo a jediný, kto si ho okrem nej všímal bol čašník v jednej z kaviarničiek blízko jej domu, kde sa už párkrát rozhodla zájsť na raňajky. Tak, ako inokedy, aj dnes si objednala kakao a sladké pečivo plnené čokoládou. Marco, čašník, sa na ňu usmieval vždy, keď šiel okolo, alebo nemal za pultom čo robiť. Nikdy jej to nevadilo, práve naopak, lichotilo. Pred troma dňami, keď sem prišla poobede na kávu a zákusok sa konečne odhodlal sa zastavil sa pri nej na niečo iné ako pre objednávku.

"Ehm...dobrý deň slečna. Môžem si prisadnúť?" nevyzeral nervózny, skôr akoby len rozmýšľal čo ďalej. Hermiona sa odtrhla od knihy, ktorej príbeh vôbec nesledovala a keď si uvedomila, o koho ide, pousmiala sa a prikývla.

"Čakáte na niekoho?" opýtal sa celkom zbytočne.

"Nie, toto je jediné miesto, kde môžem byť sama ničím nerušená."

"Aha. Tak to nebudem rušiť," už-už sa šiel postaviť, keď ho zastavila ďalšou vetou.

"Ale je pekné porozprávať sa s muk...s niekým normálnym. Som Hermiona," podala mu ruku a čakala na jeho reakciu. Neodolala a poriadne si ho prezrela - čierne rozcuchané vlasy, pekné veľké hnedé oči, vyšportovaná postava, možno o hlavu vyšší ako ona, mohol mať okolo dvadsaťpäť rokov. Všimol si jej pohľad a s úsmevom jej ruku vzal do svojej a naznačil bozk.

"Marco, teší ma," sadol si späť a Hermiona si voľnou ľavou rukou prehrabla vlasy, aby nevyzerali ako vtáčie hniezdo. "Máš úžasné tetovanie. Má nejaký význam?" na chvíľu sa jej síce v tele napol každý jeden sval, ale keď si uvedomila, že on nemá o Voldemortovi ani potuchy, uvoľnila sa a usmiala.

"Symbolizuje všetko zlo, aké si môžeš predstaviť. Aby mi pripomínalo, aký je svet tam vonku zlý," trochu si vzdychla a zadívala cez veľký výklad. Pri zábradlí cez cestu zahliadla na pár sekúnd postavu v čierno-zelenom. On jej nedá pokoj ani tu.

Z úvah ju opäť vytrhol Marcov príjemný hlas. Rozprávali sa ešte asi hodinu, o jeho práci, o rodine, o záľubách, o jej živote, o priateľoch, o sladkostiach, o snoch. Hermionu potešilo, že si rozumejú.

Do prítomnosti ju vrátilo prudké otvorenie dverí a hluk z ulice. Dvihla pohľad od zošita, kde si zapisovala, čo potrebuje nakúpiť a prekvapením musela pomaly nadvihnúť obočie. Kráčal k nej Draco Malfoy.

"Prestaň, pripomínaš mi Snapea," sadol si oproti nej bez vyzvania. Hermiona sa vyrovnala a zamerala svoju pozornosť na osobu pred sebou.

"Mal si ho rád nie? Čo chceš?" nemienila byť zbytočne milá.

"Už ma nebaví byť v tom teple. Mojou prácou je zisťovať čo vo voľnom čase robíš, tak by som bol rád v obraze," poobzeral sa okolo seba. Podľa výrazu na jeho tvári sa mu tam nepáčilo, ale rozhodol sa to vydržať. Hermiona zavrela oči, napočítala do päť a s novonadobudnutým pokojom pretočila stránku v zošite a písala ďalej.

"Mohol si si sadnúť k inému stolu a neotravovať môj priestor Malfoy," nevšimla si, ako spokojne sa usmial a oprel o kreslo. Nechcel od nej odísť, veď keď to už musí robiť, nech sa s ňou aspoň zabaví. Vytáčať ju mu robilo radosť.

"Dáte si niečo, pane?" Hermiona dvihla hlavu od papiera keď zaregistrovala Marcovu voňavku.

"Nedá si ni..." nestihla dopovedať.

"Dám si ľadové frapé, ďakujem," skočil jej do reči tak autoritatívne, že si nedovolila nič namietať. Nafúkanec jeden. Pokrútila nad ním hlavou a opäť sa rozhodla si ho nevšímať.

"V niečom si sa od školy nezmenila," ukázal na zošit, na ktorý sa teraz len nemo dívala a popíjala sladké kakao.

"Od školy uplynul len asi rok. A vlastne, nevieš o mne nič a tak to aj zostane," zadívala sa do sivomodrých očí. Otravoval priestor. Doslova jej vadilo, že dýcha jej vzduch. V momente sa začala modliť, aby niekedy nemusela ísť do akcie s ním a spoliehať sa, že ju bude kryť a ona bude kryť jeho. To nedokáže, priveľmi ho nenávidí.

Po chvíli sa postavila a prešla k pultu. Marco sa už na ňu díval s otázkou v očiach.

"Kto je to? Bývalý spolužiak. Parazit," vysvetlila mu stručne. Usmial sa a podal jej jeden tulipán, ktorý vybral z kytice na stolíku vedľa pultu.

"Nech sa páči. Na spestrenie dňa," So širokým úsmevom si ho vzala a vlepila mu za to jednoduchú pusu na líce. S úsmevom zaplatila a sľúbila, že sa čo najskôr objaví.

"Čo s ním máš?" zaujímal sa Draco keď si opäť sadla a dopíjala kakao.

"Teba do toho nič nie je. Idem na ústredie Rádu a dnu ťa nevezmem. Uži si kávu," nahádzala veci do tašky a obdarila ho falošným sladkým úsmevom. Skôr, ako stihol vymyslieť nejakú štipľavú poznámku, Hermiona zmizla za dverami so žltým tulipánom v ruke.

Tesne pred vstupom do domu na seba Hermiona natiahla tenký svetlozelený svetrík, aby zakryla Znamenie. Zaklopala, privítala ju Ginny so širokým úsmevom na tvári a obe sa vybrali do kuchyne. Stretnutia rádu sa konali raz za dva týždne, ak neboli nijaké komplikácie a preto pani Weasleyová nútila svoje deti vydrhnúť celý dom, aby si členovia nemysleli, že sa o dom nijako nestarajú. Obyčajne to zaberie aj viac, ako deň a preto sa všetci potešili, že prišla aj Hermiona. Zvítala sa s Fleur, Billom, Georgom a o chvíľu už zametala poschodia s Ginny.

"Ide vám to slečny," podpichol ich Bill kedykoľvek šiel okolo a vynášal nepotrebný nábytok na povalu. Obe sa na neho škaredo pozreli, alebo po ňom hodili niečo, čo mali práve po ruke.

Upratovaním sa zaoberali celých šesť hodín a až potom sa konečne dostali ku stolu na výdatnú večeru. Hermiona sa od Billa dozvedela, že posilnili všetky ochranné zaklínadla pre rodiny, a že síce Rád nemá veľa nových členov, pretože ich veľa prebehne na druhú stranu, ale snažia sa. Chápala. Vnútornosti sa jej v momente skrútili a bola rada, že už je po obede. Teraz by do seba nebola schopná natlačiť ani sústo.

"Čau kráska," prisadol si k nej George. Pousmiala sa.

"Ahoj. Ako sa máš?"

"Dobre, ale poďme sa rozprávať o tebe. Nie je ti teplo?" jemne ju potiahol za sveter a skúmavo sa na ňu zahľadel. Pravdou je, že jej bolo horúco. Dnes to však ešte musela vydržať.

"Nie, je mi fajn. Nechce sa mi rozprávať o mne. Čo máš nové?" niekde hlboko v mysli vedela, že George mieri zas k tej vete, ktorú jej povedal pred týždňom.

"Ja nič, celé dni sa zaoberám len obchodom, snažím sa vynájsť nejaké nové veci, ale samému mi to ide ťažko. Alebo chodím strážiť. Nestíham mať niečo nové, ale ty sa pochváľ," Hermiona už šla otvoriť ústa, že sa ho opýta na to, čo ju celý týždeň hrýzlo, ale prerušila to Molly. Hermiona si ani nevšimla, že už prišli všetci členovia Rádu, ktorí mohli a že k nej práve mieri Neville.

"Si v poriadku? Nič ti neurobili? Ako zápästie?" vybalil na ňu priveľa otázok naraz a Hermiona sa len zmätene usmievala. Nevedela, na ktorú skôr odpovedať, ale našťastie to za ňu vyriešil George.

"Ale, veď vidíš, že je v poriadku. Obväzy už nemá, nechaj ju vydýchnuť, práve sme dopratali," smial sa a kamarátsky ho pobúchal po chrbte. Zjavne sa s tým uspokojil.

"Venujte mi pozornosť prosím," ozval sa Kingsley a porada sa začala. Hermiona sa napla ako struna. "Dnes budeme preberať len jednu vec, pokiaľ nikto nemá námietky. Ide o minulotýždňové preniknutie Smrťožrútov cez ochranné zaklínadlá," tí, ktorí o tom ešte nevedeli sa na seba zdesene dívali a aj napriek menšiemu šumu, Kingsley pokračoval. "Keďže o zaklínadlách vedia len členovia rádu, keďže niektoré nie sú zapísané v žiadnych knihách a vymyslel ich Snape, myslíme si, že ich musel vyzradiť niekto z rádu," miestnosťou sa ozval miestami až nahnevaný šepot, "Nikoho však neobviňujem," pokračoval o niečo hlasnejšie. "Nie je vylúčené, že na toho, kto to vyzradil neuvalili Imperius alebo mu nepodali Veritasérum a potom upravili pamäť," odmlčal sa. Hermiona na sebe cítila Georgov pohľad. Vedela, že to vie. Buď to urobí teraz, alebo nikdy. Keď sa na neho pozrela, pousmial sa, aby jej dodal odvahu. Skoro sa rozplakala, ale aj napriek tomu sa potichu ozvala.

"Ten, kto to vyzradil to urobil dobrovoľne," postavila sa a začalo sa jej ťažko dýchať. Toto je horšie ako prvé stretnutie s Voldemortom - tam nemala čo stratiť, ibaže ak ju títo ľudia nepochopia, nebude mať informácie a jej úloha bude len strata času. "Ja...chcem tým povedať...že viem, kto to bol," hlas sa jej chvel.

"Odkiaľ?" zamračil sa na ňu Artur. Sklonila zrak.

"Ja...mne je to ľúto. Naozaj. Nechcela som vám ublížiť, ale v tej rýchlosti som si neuvedomila, že je za vami stôl. Evanovej to bolo asi jedno. A pamäť som vám vymazať musela, nemohli ste to vedieť už vtedy," hovorila čo najrýchlejšie, aby ju nezabili ešte skôr, ako to objasnila. Čakala reakciu - hocijakú, najlepšie, ak by na ňu začali vrieskať alebo ju súcitne objali. Nie však toto. Nie ticho.

"Hermiona? Ty...nechápem," šepol Neville ako prvý. Vzdychla si. Chápe, len nechce uveriť. Smutne sa usmiala a pomaly si dala dole svetrík. Podala ho Georgovi, ľavou rukou. Úsmev mu z tváre neschádzal, ale už bol rovnako smutný, ako ten jej. Zavrela oči a vystrela ruku pred seba. Napätie sa dalo krájať. Hermionino srdce búchalo ako splašené, v hrdle mala hrču a oči ju pálili. Musela sa však zaprieť a všetko vysvetliť.

"Už dva týždne som u nich. Nie preto, že chcem. Ani ma nenútili. Ja...ja len chcem ochrániť nevinných ľudí takým spôsobom, akým to robil Severus. Dvojitý agent. Povedať vám, čo chcú urobiť, presťahovať ich, chrániť sa...niečo. Nemohla som po vojne len tak sedieť a čakať, kým ma nájdu a zabijú. Musela...musela som to...skúsiť," hlas jej postupne slabol a jedna slza jej po líci stiekla.

"Ty si...vtedy...Bedlovci..." pán Weasley nemohol nájsť slová. Sklonila hlavu a prikývla. Nemohla im však povedať, koho zabila. Toto nedokázala.

"Hermiona, vieš čo si to urobila? Ako ti máme teraz veriť?" V Billovom hlase bol...hnev? Nenávisť? Toto ju bolelo viac ako Voldemortov Cruciatus.

"Nemáte na výber. Bill, ja som to musela urobiť. Musela. Viete, ako veľmi nám chýbali informácie od Snapea. A...zatiaľ som sa neprezradila. Dal ma sledovať, ale ešte žijem, aj to je úspech. Že ma nezabil, keď som za ním prišla..." nevedela, čo viac im ešte povedať, aby verili.

"Ty si šla za ním?!" Neveriacky sa na ňu Ginny pozrela. V očiach mala ale to isté, ako v mal Bill v hlase. Hermiona mala chuť utiecť.

"Ja jej verím," povedal ticho George. Všetci k nemu otočili hlavu, ale on sa nezľakol. "čo ju nepoznáte? Naša múdra a odvážna Hermiona. Tá, ktorá vo vojne skoro zomrela, keď sa snažila zachráni mňa a Freda. A to nehovorím o tom, že bez nej by Harry nezničil všetky horcruxy. Verím, že ak to urobila, tak jedine preto, čo nám povedala. Plus, takto ju aspoň nezabijú. A s tetovaním vyzerá drsnejšie," žmurkol na ňu.

"Pozrite, musela som Bedlovcov prezradiť, aby som od začiatku nevyzerala ako zradca. Už ma dosť bolelo, keď si to myslela Bellatrix," pomaly si opäť sadla a dívala sa do stola. "Dosť slušne ovládam oklumenciu, vidí len tie spomienky a myšlienky, ktoré chcem, aby videl."

"Kto ťa ju naučil? Dumbledore je už dlho mŕtvy, Snape tiež a iný človek ho ešte neoklamal," nechápavo sa pýtal Kingsley.

"Naučil ma to..." Snape, chcela povedať, ale nestihla. Pravá ruka jej rýchlo vyletela k ľavej a ticho sykla od bolesti. Zamračila sa. "Nemohol si vybrať lepší čas. Musím ísť," rýchlo sa postavila a chcela odísť. Ginny ju však chytila za ruku.

"Nechoď. Nemusíš," hovorila vážne.

"Musím. Ak budem meškať, bude vedieť prečo, sledujú ma. Už teraz ma možno čaká Cruciatus," ospravedlňujúco sa pozrela na ňu, na ostatných, pousmiala sa na Georga a nechala ich tam samých so svojimi myšlienkami.
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 poly poly | 27. července 2011 v 15:19 | Reagovat

Páni,jsem úplně nadšená ... :-P Jakou specialitku si asi pro Hermionu připravil Temný Pán tentokrát:-? Snad nebudu muset dlouho čekat

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama