Prológ

10. července 2011 v 15:12 | Ninka |  Zo dňa na deň
Nová poviedka :) Možno ju sem budem pridávať zatiaľ pomenej, musím sa naučiť zmenežovať si čas, aby som mohla písať obe, plus rozmýšľať nad niečim novým. Kapitoly budú zo začiatku tiež o niečo kratšie ale keď sa rozbehnem, možno to bude lepšie. Dúfam, že sa bude páčiť, aj keď si myslím, že ide o niečo otrepanejšieu tému.


Zazdalo sa mu, že niekde v diaľke začul kostolné zvony, ktoré odbíjali presne dve hodiny v noci. Bolo mu to jedno, stále bol svieži ako rybička. Možno kvôli tej zime, keďže už pekných pár hodín sedel v prútenom kresle na terase a jediné, čo ho hrialo bol starý ryšavý kocúr, ktorý si pokojne odfukoval na jeho kolenách. A možno to bolo tým množstvom myšlienok, ktoré mu otravovali myseľ. Samozrejme, vedel si myseľ uzavrieť tak, aby do nej nevidela iná osoba, ale pred sebou nič skryť nedokázal.

Hodiny dozneli a zvnútra začul zúrivejšie praskanie okna ako doteraz. Na pár sekúnd miestnosť osvetlili zelené plamene a z krbu vystúpila postava v plášti. Snape stál v momente na nohách a v ruke zvieral prútik, nevšímajúc si naštvané prskanie kocúra. Po dvadsiatich rokoch špiónskej praxe mu tento reflex zostal pravdepodobne navždy. Veľmi pomaly sa pohol smerom k postave, a predstavoval si veľké množstvo scenárov, pri ktorých by musel prútik použiť, dokonca začal rozmýšľať aj nad zaklínadlami. Postava sa pohla, Snape zastal a sklonil prútik. Poznal ho. Na vždy vážnej tvári bez emócií sa mu tentokrát objavil mierne zamračený výraz.

"Lupin! Vieš ty vôbec, koľko je hodín?!" zavrčal jeho smerom. Zjavne ho to nevyviedlo z miery, čakal podobnú reakciu.

"Myslím, že si ten posledný, komu to vadí," kývol hlavou smerom k miestu, odkiaľ prichádzal: "Vlastne sa čudujem, že z teba ešte nie je cencúľ."

"Čo chceš?" pre vlastné dobro poslednú poznámku odignoroval.

"Dohovoriť ti. Vraj si už prestal aj pomáhať univerzite," Lupin sa na Snapea zadíval vážnym a zároveň karhavým pohľadom, ktorý určite zaberá u jeho syna, no so Snapeom to ani nepohlo. Ďalej sa na neho tupo díval.

"Do toho ťa nič," odfrkol napokon. Plynulým pohybom sa otočil a šiel späť na terasu. Pevne dúfal, že Lupinovi dôjde nezmyselnosť tohto dialógu a odíde z vlastnej vôle. Nestalo sa tak.

"Možno máš pravdu, ale preboha Snape, nemôžeš sa pred svetom postupne uzatvárať. Škodíš len sebe," díval sa na jeho chrbát dlhé tiché minúty. Vždy to s ním bolo ťažké, ale po druhej vojne proti Voldemortovi to šlo od desiatim k piatim. Zo začiatku sa ešte zapájal do aktivít Rádu, zastavoval Smrťožrútov a pomáhal obnoviť poriadok v krajine, no keď skončilo aj to, obmedzil styk s ľuďmi na minimum. Živo si pamätal ich poslednú hádku pred troma rokmi, keď ho presviedčal, aby šiel opäť učiť do Rokfortu alebo na univerzitu. Stálo ho to mnoho námahy, niekoľko zaklínadiel a ochranných štítov, ale dosiahol, čo chcel. Snape sa stal opäť o niečo viac tým starým arogantným a mrzutým učiteľom, akým býval. Teda až do minulého mesiaca.

Severus zaťal zuby, aby mu na to nič pichľavé neodvrkol. Samozrejme, vedel, že všetko je pravda, ale on už nemal v živote cieľ. Za jeho školských čias to bola čierna mágia, túžil ju ovládať, túžil sa učiť od najmocnejšieho, chcel sa stať Smrťožrútom. Po smrti Potterovcov sa to však zmenilo, Voldemort bol na nejaký čas zničený a on učil. Musel, sľúbil to Dumbledorovi. Po Voldemortovom návrate robil všetko preto, aby ho zničil, bol dvojitým agentom a bolo mu jedno, či umrie, chcel len, aby ten netvor už konečne zmizol z povrchu zemského. Keď sa ale stalo aj to, zoznam cieľov vyčerpal a jedna jeho časť cítila tú stiesňujúcu prázdnotu. Snažil sa nepodľahnúť, ale asi na to nemal dostatok síl.

Lupin ho celý ten čas len mlčky pozoroval. Snape podišiel k zábradliu a unavene sa o neho oprel. Sklonil hlavu a Lupin doslova videl, ako sa mu v nej myšlienky víria. Vzdychol si.

"Je to už skoro šesť rokov, Severus. To je pridlho, nemyslíš?" skoro až nečujne prerušil to ticho. Snape sa zhlboka nadýchol, že ho odtiaľto vyhodí, no keď sa otočil, Remus tam už nebol, kráčal späť ku krbu. Štipľavé poznámky mu uviazli niekde v hrdle. Zelený plameň opäť osvetlil miestnosť a potom sa domom rozhostilo ticho.

Severus si v duchu nevedel odpovedať na Remusovu otázku. Potriasol hlavou a zadíval sa ku kreslu, z ktorého pred pol hodinou vstal a zahliadol tam kocúra. Uprel na neho svoj prenikavý pohľad.

"Je to pridlho," šepol. Remus má pravdu. Musí začať opäť pre niečo žiť.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Zlomyslná sestra Zlomyslná sestra | Web | 21. července 2011 v 17:56 | Reagovat

Hned jak jsem dočetla úvod k této povídce, řekla jsem si, že si ji musím přečíst :-D Příběh má velký emocionální potenciál. Prolog mě vtáhnul do děje tak, že už se nemohu dočkat dalšího pokračování. Vím, že zároveň píšeš ještě druhou povídku (mimochodem ta se mi taky velmi líbí a ten nápad velmi oceňuji, zase něco nového ;-)  ) proto chápu, že kapitoly asi nebudou přibývat každý druhý den :-D :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama