8. Kapitola - Čím sa to začalo?

17. srpna 2011 v 19:23 | Ninka |  Bolesť núti ľudí meniť sa...
V prvom rade sa chcem veľmi, veľmi veľmi ospravedlniť, že sa tu týždeň s ničím nehýbalo. Dôvodom je jedna poviedka v angličtine, do ktorej som sa tak začítala, že som nemala chuť na nič iné, ani na písanie, ani na čítanie iných poviedok. Dosť ma to skazilo, ale aj napriek tomu sa tú poviedku chystám aj s kamarátkou preložiť :) Možno ju po čase aj zverejním, uvidím. Tak nech sa páči, ďašia kapitola, v ktorej sa Hermiona vráti v spomienkach do minulosti, k Severusovi. A Draco sa odrazu bude správať ako človek, prečo vlastne? Enjoy :)





Keď prišla do vstupnej haly, Malfoy tam ešte nebol. Mohla si myslieť, že bude meškať, veď v Slizolinskej klubovni sa slizolinský princ musel cítiť veľmi príjemne. A pravdupovediac, nevadilo jej to. Dokonca sa chvíľu pohrávala s myšlienkou, že sa potúla po hrade, zájde na Astronomickú vežu alebo dokonca späť do klubovne či riaditeľne, ale niečo ju donútilo to neurobiť. Asi len nechcela počúvať Malfoyove ironické poznámky, ak by prišla neskôr.

Vyšla z dverí von vychutnať si ticho a čerstvý vzduch taký typický pre Rokfort. Často sa chodila prechádzať po areáli keď si potrebovala oddýchnuť od kníh a niekedy, aj keď si to nerada pripúšťala, aj od Harryho a Rona. Vždy tu bola sama, ale tentokrát sa osamelo aj cítila. Nemala nikoho, o koho sa mohla kedykoľvek oprieť a kto by pri nej stál aj keby si stres vybíjala na ňom.

Mala dokonalý výhľad na les. Vždy v nej vzbudzoval rešpekt už len preto, koľko rôznych tvorov v ňom žilo a chránilo ho - bol to jediné, čo im nikto nemôže vziať. Domov.

Opäť si smutne vzdychla. Mala ona vôbec domov? V dome svojich rodičov vyrastala a v súčasnosti žila. Šesť rokov bývala v Rokforte. Všetko sa ale za jeden jediný mesiac zmenilo. Je dom ešte stále domovom, ak v ňom nežijú tí, ktorých najviac milujete?

Sadla si na krátke schodisko a oprela o múr hradu. Už zo zvyku si pošúchala ľavé predlaktie a spomenula si na dnešnú schôdzu rádu. Mala chuť sa tam vrátiť a všetko od začiatku vysvetľovať, musela vedieť, ako ju teraz berú. Je pre nich zradkyňou alebo cenným zdrojom informácií?

Nie. Nesmie na to myslieť. Ak chce dnes v noci zaspať, musí už teraz prestať myslieť na všetky nepríjemnosti. Ešte počká, kým príde Malfoy a pôjde. Možno to už nebude trvať dlho...

Pousmiala sa. To isté si myslela aj pred mesiacmi, ešte v zime. Netrvalo dlho a Hermiona sa so zavretými očami zamotala do spomienok na jednu januárovú noc.


Utekala dole strmým kopcom, do cesty sa jej plietli desiatky stromov a v duchu sa modlila, nech sa jej pod nohy nepripletie nejaký konár, príliš klzké blato alebo ľad inak to bude možno to posledné čo urobí. Naposledy, čo sa obzrela a všímala si aj postavy, nie len smer kliatby, boli za ňou tri, odeté v čiernom.

Hneď, ako sa premiestnili do lesa po návšteve pána Lovegooda a chystali sa postarať o ochranné kúzla, z ničoho nič sa všade okolo nich objavili lapači.

"Ahoj kráska," rovno pred ňou sa spoza stromu vynoril Scabior. Videla ho už pred tým, keď zacítil jej parfum, no nevidel ju. Obaja stáli na opačných stranách barikády z ochranných kúzel. Ak sa vtedy cítila vystrašená, nebolo to nič v porovnaní s týmto.

Ron sa na ňu pozrel. Sťažka dýchala a jediné, na čo dokázala myslieť bol útek. Akoby si čítali myšlienky, všetci traja sa naraz rozbehli do kopca, ďaleko od seba.

Hermiona vedela, že nemajú skoro žiadnu šancu na útek. Bolo ich oveľa viac a ani jeden z nich sa nemohol premiestniť, inak by sa už možno nikdy nenašli.

Periférnym videním sledovala svojich priateľov, ktorí boli zhruba rovnako rýchly ako ona. Harry si vybral veľmi ťažký terén, musel bežať v predklone, čo robilo oveľa väčší problém lapačovi, ako jemu. Keď sa ale pozrela na Rona, videla reťaze, ktoré sa krútia okolo jeho tela stále tuhšie a tuhšie. Zľakla sa ešte viac a zároveň mala potrebu k nemu pribehnúť a pomôcť mu. To však zavrhla v momente, keď vybuchol strom, ktorý okolo ktorého práve prechádzala. Automaticky im to vrátila vyhodením spadnutého stromu za ňou do povetria.

Kopec sa odrazu skončil a Hermiona sa otočila - Harry ju práve dobiehal. Nie, nesmú zistiť, kto to je. Nesmú. Myseľ jej pracovala na plné obrátky. Pŕhliace zaklínadlo by tomu mohlo aspoň na chvíľku pomôcť, ale v behu je to priveľmi nebezpečné. Zastaviť tiež nemôže, boli jej v pätách.

Kým bleskovo rozmýšľala nad možnými scenármi a vrhala rôzne bombardovacie zaklínadlá za seba tak, aby neublížila svojim priateľom. Les začínal byť tmavší a ona začínala strácať dych a rýchlosť. Dúfala, že sa rovnako cítia aj tí za ňou.

Nevšimla si tieň jedného stromu s hrubým kmeňom, ktorý bol iný ako ostatné. Nevšimla si človeka, ktorý tam stál. Jediné, čo si naozaj uvedomila bola jedna ruka obtočená okolo jej pása, ťahajúca jej telo za rovnaký strom a druhá, ktorá jej tlačila na ústa a snažila sa zabrániť kriku alebo čo i len rozprávaniu. Nevidela mu do tváre, držal ju k sebe chrbtom. Srdce jej bilo ako splašené a zreničky mala rozšírené nefalšovaným strachom.

Lapači zastavili hneď, keď si uvedomili, že zmizla. Stáli len pár metrov pred stromom.

"Kde je?" ozval sa jeden z nich.

"Asi sa odmiestnila. Poďme späť, možno majú tých dvoch zvyšných," odpovedal mu druhý a pomedzi suché lístie prechádzali k ostatným. Tretí chlap tam nebol - Hermiona ho musela zasiahnuť jedným z kúzel.

Keď kroky utíchli, Hermiona si konečne začala uvedomovať aj vlastnú situáciu. Nemohla dýchať, mužova ruka jej v tom bránila a navyše tá druhá okolo pása nebola príjemná. Mala pocit, že každú chvíľu skolabuje, a že práve o to mu ide.

"Ak neurobíte nič hlúpe, slečna Grangerová, pustím vás," zamatový hlas, tak nebezpečne blízko jej ucha, spoznala okamžite, až ju zamrazilo. Čo ten tu robí? Čo od nej chcel?

Keď opatrne prikývla, jeho stisk okamžite povolil a spustil ruky pozdĺž tela. Rýchlo sa zvrtla a zadívala sa mu do tmavých očí. Nemohla uveriť, že ju práve takpovediac zachránil Severus Snape, Smrťožrút a vrah Dubledora.

"Čo chcete?" aj keď sľúbila, že neurobí nič hlúpe, zo zvyku jej ruka s prútikom vystrelili vpred. Nadvihol obočie a hnev v nej len tak vrel.

"Išli po vás nie? A čo, dopekla, robíte v tomto lese? Len sa to tu tak hemží lapačmi," pokarhal ju potichu. Hermiona nechápala, čo sa to deje?! Naozaj jej pomohol a dáva prednášku? On?

"Vidíte tu snáď aj niekoho iného?!" zavrčala jeho smerom. V tom sa však vrátila do súčasnosti a niečo v jej očiach sa zmenilo. "Kde je Harry? A Ron?" nečakala od neho odpoveď, chcela ísť za nimi. Vykročila, no Snapeova ruka ju chytila za zápästie a znova pritiahla naspäť. Nevyzeral, že by ju chcel opäť pustiť.

"Čo chcete?" sykla. Bolelo to, ale jemu to bolo jedno.

"Dostať vás niekam, kde vás nebude chcieť každý vidieť mŕtvu."

"Ste Smrťožrút. Nechcete ma zabiť ako Dumbledora? A ako ste, dopekla, vedeli, kde sme?!" nechcela mu uveriť. Keď sa ale zamračil, dodalo to jeho tvári istú dôležitosť a ona si prvýkrát naplno uvedomila, že nemá na výber.

"Asi nie ste tak chytrá, ako si myslíte. Možno som vás mal nechať tak," nespúšťal z nej oči a Hermione to začínalo byť stále nepríjemnejšie a nepríjemnejšie, no zároveň ju stále viac a viac hnevalo, ako ignoruje jej otázky.

"Čo bude s Harrym a Ronom?" vyhŕkla prvé, čo jej prišlo na jazyk. Snape prekrútil očami. Grangerová musela zakaždým vedieť všetko...

"Ako poznám pána Pottera, dostane sa odtiaľ skôr, ako mi vy konečne uveríte. Nenúťte ma uniesť vás," zdalo sa jej to, alebo tam bolo niečo prosebné v tóne jeho hlasu?

"Prečo by som vám mala veriť??" Nevedela sa rozhodnúť - samozrejme, zabil jediného človeka, vďaka ktorému bol Rokfort niekedy bezpečný a odkedy sa Voldemort vrátil, slúžil mu naozaj veľmi verne. Ale na druhej strane, vážila si ho ako profesora, už len kvôli vedomostiam, ktoré mal. Bola si istá, že ich nie je málo.

"Žijete," uškrnul sa a bolo rozhodnuté. Keď natiahol ruku k jej ramenu, ani sa nepohla. Riskuje, ale inštinkty jej napovedali, že to zvládne.


Už pár minút stál opretý o jeden z hradných múrov a pozoroval sediace dievča pred sebou. Nevyzerala, že by si uvedomovala realitu, súdiac podľa výrazov na jej tvári bola vo svojom vlastnom svete. Draco si to síce nechcel priznať, ale niekde tam hlboko v duši jej závidel - on sa už dlho nemohol a hlavne nedokázal takto uvoľniť a jednoducho snívať. Snívať napríklad o tom, ako by vyzeral jeho život, ak by sa táto vojna nikdy neodohrala. Ak by sa Temný pán nikdy nevrátil k moci. Ak by sa jeho rodičia pred rokmi nepridali k Smrťožrútom...

Bol Malfoy, stále nosil tú kamennú masku na tvári, len tak mohol v tejto spoločnosti prežiť. Každý ho mal rád, aby mal kontakty alebo protekciu, či ochranu pred Voldemortom. Nevie ani, či ho vôbec niekto pozná ako jeho- ako Draca, nie ako Draca Malfoya. Možno tak jeho matka...smutná predstava.

Keď sa na tú hnedovlásku díval, nedokázal pochopiť pár vecí. Ako dokázala už toľkokrát ujsť pred smrťou? A prečo sa dopekla pridala k nim?! Typoval by na ňu všeličo, určite by dokázala za nikoho položiť aj život, ale dobrovoľné ničenie toho, čo jej zostalo...? Veď mala na výber! On nie, on jednoducho musel...no ak by mal...

Nie, nebude na to myslieť. Musia ísť. On musí ísť.

"Grangerová, žiješ?!" snažil sa o čo najotrávenejší hlas. Zjavne sa mu to aj podarilo, pretože hneď potom, ako sa strhla z úvah sa na neho pozrela pohľadom, ktorý by mohol aj zabíjať.

"Vďaka Malfoy, opäť si mi pripomenul, prečo mi lezieš na nervy," rýchlo vstala a vybrala sa k bráne. Ani jej nenapadlo opýtať sa, prečo meškal. Bola už hlboká noc a jediné, čo chcela bola teplá posteľ a spánok, počas ktorého nemusela na nič myslieť a nič cítiť.

"Choď domov, Pánovi podám hlásenie sám. Mám ísť s tebou?" opäť ju vyrušil jeho hlas, ktorý už ale nebol až taký falošný. Bol obyčajný, akoby sa rozprávali dvaja spolužiaci a hlavne, slušný. Nejako zabudla byť hnusná aj ona. Pokrútila hlavou.

"Nie, jediné, čo teraz zvládnem, je spať. Zbytočne sa budeš premiestňovať."

"Tak dobrú noc," premiestnil sa. Ešte chvíľku sa dívala na miesto, kde zmizol a potom odišla tiež. Spomienky na pekné chvíle, ktoré zažila jej v realite nepomáhajú.


Jediné, čo doma dokázala urobiť, bolo naškrabať pár slov na pergamen a vďaka hop-šup prášku správu odoslať Fénixovmu rádu a ešte neprezlečená si ľahnúť do perín. Dokonca si ani neuvedomila, že Draco nevie nič o jej práci v Chrabromilskej klubovni. Bol to náročný deň.


Ešte raz, je mi to ľúto. Zajtra chcú v Belfaste zaútočiť na miestny sirotinec. Viac neviem, ja tam nebudem.
 

5 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Katherine Katherine | Web | 17. srpna 2011 v 20:05 | Reagovat

Pěkné :-) Draca je mi trochu líto, je fakt, že jakožto "princ" zmijozelské koleje a syn poměrně vysoko postaveného Smrtijeda neměl moc na výběr. Teda, vždycky je na výběr, ale zrovna v jeho případě by to asi bylo dost problematické. Ale Severus taky riskoval smrt při každém setkání u Voldemorta, tak mohl i Draco, že? Jinak je zajímavé, jak jsi do příběhu ve flashbacku zakomponovala Severuse :-) už se těším na další kapitolu :-)

2 Altheda Altheda | Web | 9. října 2011 v 12:06 | Reagovat

Fíha, pekná poviedka:) Napadlo mňa, nechcela by si spriateliť? Prosím odpíš:)

3 gabriell gabriell | 20. října 2011 v 18:16 | Reagovat

suprová povídka, moc se mi líbí tvůj styl psaní, doufám, že další kapitola bude co nejdřív

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama