9. Kapitola - Desať minút

20. října 2011 v 18:56 | Ninka |  Bolesť núti ľudí meniť sa...

Páči sa, sľubovaná kapitola. Asi sa zas odmlčím, ale prosím, nezabudnite na mňa :)



Zaklapla knihu tak prudko, až jej bolo jedno, že čítať prestala v strede vety. Aj tak netuší, o čo v knihe ide.

Toto domáce väzenie jej už lezie hore krkom. Samozrejme, je to len jej vina, mohla chodiť kamkoľvek, ale ona nechcela. Už niečo cez týždeň z domu vychádzala len ak šla nakúpiť alebo len na dvor, chytiť trochu farby. Jedna jej časť bola síce šťastná, že ju Voldemort nevolá, ale tá druhá sa obávala, že je niečo zlé. Že jej plán votrieť sa do jeho priazne zlyhal. Zároveň, jedna časť chcela ísť za Weasleyovcami a inými členmi rádu a porozprávať sa s nimi, keďže ich od svojho priznania nevidela, ale druhá sa toho desila ako čert kríža.

Bola síce polámaná od veľkého sedenia v čudných polohách v malom kresle, ale donútila sa prezliecť, upraviť tvár a vlasy a vyjsť na ulicu. Bola prekvapená, že nikde nezazrela strapaté blond vlasy jej večnej opatrovateľky - možno to vzdal a usúdil, že v dome skysne navždy. Skoro by sa začala opäť ľutovať, ale zabránil jej v tom len jej momentálny nápad.


Do pľúc sa jej opäť dostal vzduch keď sa objavila pred obrovskou zdobenou bránou z chirurgickej ocele. Vždy, keď sa na ňu pozrela, pocítila zvláštnu...úctu? Spôsobovali to asi latinské slová zdobiace vchod - De mortuis nil nisi bene - O mŕtvych len dobre. Vzdychla si.

Cintorín Padlých Hrdinov nebol veľký, ale ani malý. Nebol prezdobený, ale ani obyčajný. Nebol rôznorodý, ale všetky hroby mali niečo spoločné. Na všetkých bol dátum úmrtia druhého mája.

Naboso prešla po dokonale upravenom trávniku. Nešla rovno k cieľu, radšej sa prešla po uličkách tak, ako už toľkokrát pred tým. Za posledných dvadsaťdva dní tu však nebola ani raz. Samozrejme, tu sa nič nezmenilo, ale ona mala pocit, že svoj život stratila nadobro. A nemala sa o tom s kým porozprávať...presne kvôli takýmto myšlienkam a pocitom tu kedysi chodila každý deň, aj keby len na pár minút.

Vyčarovala dva krásne bielo-oranžové vence pri hrobe Lupina a Tonksovej. Povedala pár tichých slov - už dávnejšie jej to prestalo pripadať čudné, cítila sa tak byť pri nich bližšie - a aj napriek tomu, že slzám a spomienkam zakazovala vyjsť na svetlo sveta, neposlúchali.

Silou vôle sa pohla ďalej, rukou prechádzala po bielych, niekedy čiernych alebo šedých náhrobným kameňoch. Pri niektorých menách sa zastavila a vyčarovala ďalšie kytice a vence. Zakaždým sa vydesila, keď počítala, pri koľkých hroboch to musela urobiť. Koľko veľa úžasných ľudí ten deň svet stratil.

Prešla až dozadu, ďalej medzi stromy. Zo zvyku si sadla medzi tie dva najvyzdobenejšie - Ronov a Harryho. Nebolo to však ono. Nikto to už nebude ono. Tie studené čierne náhrobné kamene jej už nikdy nenahradia dvoch najlepších ľudí, akých kedy v živote stretla.

"Chýbate mi chlapci. Nemá mi kto vynadať do idiotov. A naozaj si to zaslúžim," vzdychla si. "Harry, vážne si želám, aby si na mňa vybehol s rôznymi argumentmi, prečo sa nestať...no Smrťožrútkou. A Ron, stavím sa, že vtedy by si ma nebránil," pousmiala sa, ale cez slzy to šlo ťažko. Skôr, ako stihli stiecť po tvári ich zotrela.

Prešla pár krokov ku stromu blízko pri Harryho hrobe a oprela sa oň. Myseľ začala po chvíľke takéhoto ničnerobenia opäť pracovať a nechala sa strhnúť nedávnymi udalosťami. Hermiona nevedela, čo ďalej. Musel by sa udiať zázrak, aby si konečne mohla povedať, že to čo robí má význam.

Začula kroky. Plynulým pohybom sa vyšvihla na nohy a pripravila prútik. Nejako zabudla na to, že je na verejnom priestranstve a hocikto môže hocikedy slobodne prísť.

"Upokoj sa, to som ja. Čo tam s tebou porobili?" hlas patril ryšavej Ginny. Hermiona rýchlo sklonila prútik a ospravedlňujúco sa na ňu pozrela. Dievča malo v očiach niečo...niečo ako hnev a sklamanie. Jej hnedé oči sa zdali prázdnejšie ako obyčajne.

"Prepáč, neuvedomila som si, že môže niekto prísť," trochu ustúpila, aby Ginny mohla pridať k hrobom svojho priateľa a brata kvety.

"Jasné, veď kto by rušil Smrťožrútku?" niečo v jej hlase bolo poriadne chladné.

"Ginny prestaň, veď vieš, prečo to robím," jedna Hermionina časť sa jej chcela ospravedlniť, aj keď sama vedela, že nemá prečo.

"Keď sú tvoje úmysly tak zištné, prečo si sa celý týždeň od tvojho dramatického priznania v Ráde neukázala? Dal ti snáď Temný pán veľa práca?" zabudla na to, že je na cintoríne a otočila sa k Hermione celým telom. Bola naozaj naštvaná.

"Nie. Neukázala som sa, lebo som...lebo som sa bála vašej reakcie. A asi oprávnene," povedala ticho. Nemalo zmysel sa rozčuľovať.

"Vieš, nie každý deň nás jedna z najlepších kamarátok Harryho Pottera zradí," nech chcela byť Hermiona akokoľvek pokojná, po tomto to už nevydržala a vyskočila k nej naozaj rýchlosťou blesku.

"Nikoho. Som. Nezradila," dala si záležať na výslovnosti každého slova.

"Vážne? Zatiaľ si opak neukázala. Ten minulotýždňový útok sme odrazili len tak-tak, keďže tvoje informácie nám neboli skoro nič platné. Vieš, koľko tam existuje sirotincov?" jej tvár bola od Hermioninej len asi desať centimetrov. Dívali si do očí. Grangerová bola naozaj rada, že konečne vie, ako to so sirotincom dopadlo. Ale necítila nič - žiadne zadosťučinenie, ani radosť, že ich varovala. Len prázdno, hnev a smútok kvôli Ginny.

"Verila si mi vôbec niekedy, keď mi neveríš teraz? Hovorím čistú pravdu. Dokonca...dokonca prisahám na Harryho a Ronov hrob," naozaj sa musela ovládať, aby nekričala, ale aj napriek tomu trošku zdvihla hlas. Skoro svoju niekdajšiu najlepšiu kamarátku nespoznávala.

"Ako sa opovažuješ..." zdalo sa, že to Hermiona prehnala, pretože Ginny sa už chystala vytiahnuť prútik. Ibaže niečo jej v tom zabránilo - hlasné puknutie len niekoľko metrov od nich. Obe sa otočili tým smerom, prútiky pripravené.

"Tak tu si. Vieš, aké ťažké..." Malfoy sa zasekol v strede vety, aby mohol odraziť Ginnine kúzlo. Chvíľku Hermione trvalo, kým si uvedomila, čo sa tu deje a aké môže mať toto stretnutie následky. Rozšírili sa jej zreničky.

"Malfoy! Neskrývaj sa, ako zbabelec a bojuj!" kričalo na neho ryšavé dievča, kým sa menovaný skrýval za hrubý strom pred kliatbami.

Pár minút sa vzduchom vznášalo niekoľko farebných svetiel - Draco pálil, čo sa dalo, ale Ginny bola lepšia, vďaka Dubmbledorovej Armáde sa vycvičila natoľko, že sa kúzlam dokázala vyhýbať aj bez štítu.

Hermiona sa na celý boj dívala naozaj vydesene, ale nemohla sa pohnúť. Nedokázala vymyslieť nič, čím by to neukončila, dokonca sa pristihla pri myšlienke, že jedného z nich chytí a premiestni, len aby to prestalo. Netušila, koho brániť - Ginny, pretože v podstate bola na jej strane a bola to jej najlepšia kamarátka? Alebo Malfoya, ktorý si myslel, že Grangerová je ozajstná Smrťožrútka a netušil o jej pravých úmysloch?

Konečne jej zapálilo - bolo to asi tým adrenalínom, keď videla vzduchom letieť zelené svetlo, ibaže vtedy si neuvedomila, že nejde o to smrteľné. Vyskočila niekam do stredu medzi nich a s krikom vytvorila medzi nimi nejakú neviditeľnú stenu, ktorá pohlcovala všetky kúzla. Sila kúzla bola taká silná, že oboch to donútilo podísť pár krokov dozadu.

Zhlboka dýchala a snažila sa myslieť na to, čo sa bude diať teraz. Cítila sa až príliš bezmocne. Keď sa pozrela na Draca, zúrivo a zmätene sa na ňu na sekundu pozrel a s rovnako hlasným puk ako prišiel aj odišiel. Hermiona sklonila prútik a pozrela sa aj na Ginny. Blčala hnevom ako jasný plameň.

"Na ktorej strane teraz stojíš?! Koho si sa zastala?! Už mi nehovor, že ti mám veriť, ak sa ani nesnažíš získať moju dôveru!" myslela si, že aj na ňu vystrelí nejakú kliatbu, ale len sa odmiestnila. Nič viac. Hermiona sa od šoku z predchádzajúcich desiatich zabudla hýbať.


"Zbláznil si sa?! Vieš čo si urobil?!" vyletela na Draca s prútikom v natiahnutej ruke. Mal tú drzosť stáť pred jej domom aj po tomto fiasku. Mala chuť ho teraz na mieste minimálne mučiť.

"Ja? Prečo si sa ma nezastala?!" vracal jej to rovnako hlasno. Až sa suseda naproti cez ulicu zvedavo vyklonila z terasy.

"Ginny nevie, že som u vás ty idiot!" hystericky skríkla. Dnes naozaj prišla o nervy. "Nemohla som sa zastať ani jej, ani teba! Načo máš mozog, keď nefunguje?!" prútik silou vôle odložila, ale stále mala v krvi toľko adrenalínu, že by mu mohla vraziť ako v treťom ročníku.

"Skoro ma zabila!" sťažoval sa ďalej. Prekrútila očami.

"Nečudujem sa jej, sama mám chuť poslať ťa do horúcich pekiel." Zavrčala. Už sa na nich dívali traja susedia a jej to nebolo príjemne. "Načo si sa tam vlastne trepal?!"

"Kvôli tomu. Účasť povinná, Pánovo želanie. Oddýchnuť si a zabaviť," hodil jej do náručia starostlivo zapečatenú obálku svetlomodrej farby s iniciálami Ministerstva Mágie. Nečakal na jej reakciu, otočil sa na opätku a odkráčal. Aspoň mal dosť rozumu, že sa neodmiestnil pred muklami.

Chvíľu sa ešte nemo dívala na miesto, kde stál. Aj keď mala chuť obálku roztrhnúť, niečo jej v tom zabránilo. Voldemortovo želanie? Zabaviť sa? Draco určite zle počul.

Ibaže keď si prečítala krátky list, teda pozvánku úhľadne napísanú ozdobným písmom, vedela, že si nevymýšľa. Ministerská párty, o dva dni, v sobotu.

S prázdnym výrazom v tvári sa odobrala do domu. Dnes toho na ňu bolo až priveľa a ona netušila, ako to bude riešiť. Porozmýšľa nad tým zajtra.
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Katherine Katherine | Web | 20. října 2011 v 21:33 | Reagovat

Jéé, nová kapitolka, super :-) Hermiony je mi trochu líto, to dilema mezi lidmi, kteří jsou jí blízcí, a mezi těmi, jejichž důvěru si musí získat. No, je to těžké... Na druhou stranu, byla to její volba. Těším se na další kapitolu, klidně až za delší dobu. Ať se ti daří ve škole ;-)

2 anetka anetka | 2. ledna 2012 v 22:17 | Reagovat

krásna kapitola jen tak dal píšeš moc krásně

3 kika kika | 23. března 2012 v 23:28 | Reagovat

táto poviedka ma veľmi uchvátila, prečítala som ju za asi 4 hodinky a mám otázku budeš s písaním tejto poviedky pokračovať??? veľmi by ma to totiž potešilo :-)

4 Nina - autor Nina - autor | 24. března 2012 v 17:50 | Reagovat

Kika, ak mi dáš svoj mail (najlepšie bude, ak ho napíšeš do "správy autorovi" v menu), môžem ti napísať, keď sa do toho opäť pustím :) Viem, že som už veľmi, veľmi dlho nepísala, ale HP mánia ma trochu opustila a prioritou sa stali iné aktivity. Ale mám v pláne sa do toho opäť čo najskôr dostať :)

5 simona simona | 20. listopadu 2012 v 15:59 | Reagovat

Asi som zavisla na tvojich poviedkach..dokoncis ju??? Je naozaj perfektna..:( :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama